Najvierohodnejšou možnosťou pôvodu názvu obce je odvodenie jeho slovného pôvodu od charakteru územia, v ktorom sa postavila. Na sútoku potokov Omasninná a Radiša bolo močaristé územie, na ktorom rástlo sítie (juncus, maďarsky szittyó) alebo sitina, vysoká tráva rastúca obyčajne v mokrej pôde, ktorá rastie ešte aj v súčasnosti v niektorých lokalitách v okolí obce. Názov Sithna, Sithne, preto môže znamenať skôr sitinu ako žito. Deriváty slov sítie, sitina sa pri tvorení geografických názvov využívali v slovenčine od najstarších čias, najstaršie doklady z oronymie (názov vrchu Sitna – Sitieň/Siten) a z hydronymie (názov rieky Sikenice – Sitnica) sú známe od prvej polovice 13. storočia, z ojkonymie (Sitno, Nižná Sitnica, Vyšná Sitnica), od začiatku 15. storočia. Geografické názvy dostali názvy podľa základného významu východiskových slov, podľa močiarneho porastu objektu alebo jeho blízkeho okolia. V období vzniku obce obyvatelia vykonávali skôr stavebné a iné zabezpečovacie práce a osievali iba malé, nezalesnené plochy. V roku 1483 sa uvádza obec ako Sithna, Sithne a až v roku 1493 je použitý prvý názov s písmenom Z – Zythna. Vtedy už bolo poľnohospodárstvo viac rozvinuté, v obci bol aj mlyn, možno preto sa pridalo do názvu písmeno Z. Obyvateľstvo však ešte stále plnilo úlohy podhradia.
Obec Žitná sa rozprestiera v doline pod Rokošom, v smere od západu na východ okolo potoka Omastinná. Okolité lesy z východnej strany sú pomenované: Brúsne, Kalište, Hodislavy, Hôrky, Plačkov, Pod Melkovou skalou, Strečkov, Kopanica, Cerník, z južnej strany je to Vinohrádok, Stráňa, Gánok, Beňovské zo západnej strany: Zlatné a Breziny od severnej strany: Drieňová, Skalky, Roháčová a Rakovec.
Názov obce Žitná i Radiša sa prvýkrát spomína už v roku 1294 - Stanovisko Nitrianskej kapituly k výmene majetkov medzi správcom kráľovských stajní Matiášom a Petrom, sy-nom magistra Báša, kde je okrem iného uvedené „Castrum suum Vgrog vocatum in – – – – – – – et vniuersas possessiones suas ad ipsum Castrum pertinentes – – – – – – Pollusan, Baan, Nezche, Vgrog, Bancueh, Sythna, Radis, villam sub Castro Macharnuch et Sonko! „possessionum quatuor villas (majetok 4 osád), scilicet Tolmach (Tlmače), Bors (Starý Tekov), que quondam Aladarij et Rumani iobagionum – – – – – – fuit, Muhy (Mochovce, dnes časť Kalnej nad Hronom) et Puth (?) nominatas dedit Petro memorato“.
Z roku 1294 je aj druhá listina, ktorá rieši tento spor: Rodina kráľovského správcu stajní Matiáša Čáka sa pýta Nitrianskej kapituly, kedy sa uskutoční rokovanie o prepise výmeny majetkov s Petrom synom magistra Báša.
V roku 1295 boli vydané dve listiny:
Stredoveká obec Žitná nadobudla pomerne veľký význam vďaka tunajšej mýtnej stanici, z ktorej mýto patrilo vždy Uhrovskému panstvu. Niekdajšia dedina Žitná (POSSESSIO SYTNA, 1295) sa koncom 15. storočia uvádza ako mestečko OPPIDUM ZYTHNA – 1493. Treba podčiarknuť, že Žitná bola jedným zo šestnástich miest ako Trenčín, Žilina, Bánovce, Ilava, Rajec, Považská Bystrica a niektoré ďalšie. Koncom 16. storočia však svoj význam stratila v prospech neďalekého Uhrovca a spomína sa už iba ako PAGUS, teda už nie mestečko ale iba obec Žitná.
Majiteľmi obce Žitná boli uhorskí králi Karol Róbert a potom jeho syn Ľudovít z rodu Anjou. Neskôr veľmoži Ctiborovci z Beckova a po nich veľmoži Pongrácovci. Až do roku 1481, kedy vznikla obec Uhrovské Podhradie, teda takmer 250 rokov, úlohu vlastného podhradia pod Uhrovským hradom plnila obec Žitná. Táto obec v tomto čase predstavovala hospodárske a administratívne centrum panstva. Bývalo tu služobníctvo a úradníctvo hradu a panstva a dokonca v roku 1493 sa stala Žitná mestom. V Žitnej boli dva pánske majere, pivovar, pánsky mlyn, mýtna stanica, býval tu správca panských mýtnikov, panský kuchár a ešte v roku 1548 tu býval panský provizór. Obec Žitná v týchto rokoch mala povolené dvakrát do roka poriadať výkladný jarmok. Prvá historická pečať Žitnej je datovaná rokom 1733, kruhopis znie SIGILLVM „PAGI ZITNIA“.
Koniec 18. a začiatok 19. storočia bol poznačený veľmi neúrodnými rokmi, v dôsledku čoho vypukol mor a neskôr cholera, ktoré spôsobili stratu takmer polovice obyvateľov Žitnej i Radiše.
Z toho obdobia sa nám zachovala povesť o prameni Dobranská. Tento prameň kvalitnej pitnej vody sa nachádza pod vrchom Melková skala, takmer na hranici chotárov Žitnej a Uhrovského Podhradia
a od roku 1967 je zachytený pre jestvujúci vodovod Žitná – Rybany. Údajne kedysi popri tomto prameni viedla cesta z Podhradia do Žitnej a povesť hovorí, že jedného dňa sa touto cestou uberal svadobný sprievod, pod ktorým sa zrazu prepadla zem a svadobníkov spolu s koňmi a vozmi zaliala voda a viacej ich nikto nevidel. Je celkom možné, že na tejto povesti je i kus pravdy a na uvedenom mieste sa môžu nachádzať krasové a iné podzemné priestory alebo i jaskyne.
V rokoch 1836-38 vznikla na rázcestí obcí Omastiná a Uhrovské Podhradie v chotári obce žitná sklárska huta. Pomenovanie dostala od českých sklárov Karolinenthal. Od roku 1874 ju nazývali „Horná huta“ (ustrina vitri superior) alebo Oberhütte Karolinenthal, preto v súčasnosti bude dobré používať dnešný názor Karolintál alebo pôvodný Karolinenthal. V tejto sklárskej hute bolo zamestnaných okolo 60 robotníkov vrátane odborníkov a vyrábali sa tu fľašky a poháre všetkých druhov, cylindre na petrolejové lampy a ďalšie úžitkové veci zo skla. Táto skláreň zanikla v roku 1909, keď gróf Zay vypovedal jej majiteľovi Ružičkovi nájomnú zmluvu a presťahovaná bola do Lednických Rovní.
Veľký požiar, ktorý vypukol v mesiaci september roku 1890 v obci Žitná, takmer zničil celú obec. Nezhorelo iba 5 domov na okraji obce.
V auguste 1914 vypukla I. sv. vojna, ktorá rozvrátila hospodárstvo Rakúsko – Uhorska. Na obyvateľov doľahla bieda a hlad. Okrem nezamestnanosti tu bol i národnostný útlak. Na školách všetkých stupňov sa muselo vyučovať iba po maďarsky. Z obce Žitná postupne narukovalo na front 64 mužov vo veku od 18 do 50 rokov a počas štvorročného trvania vojny zahynulo s nich na frontoch v Rusku a Taliansku 12, viacerí sa vrátili zranení a dokaličení.
V roku 1924 vtedajší obvodný notár Ševela založil v obci Žitná ohňohasičský spolok, ktorého sám bol veliteľom a tento spolok mal 20 členov. Týmto sa začína v našej obci datovať začiatok organizovanej kultúry, keď vtedajší hasiči začali s nacvičovaním divadelných hier a pre občanov poriadali tanečné zábavy, tzv. hasičské bály.
Začiatkom roku 1944 sa začala príprava na Slovenské národné povstanie. Dušou týchto príprav v našej obci bol komunista Kušnier Štefan. SNP si zasluhuje výnimočné postavenie v našich dejinách, lebo bolo previerkou vlastenectva, kresťanstva, ale i skúškou charakteru nielen Slovákov samých. Naše, vtedy ešte samostatné obce Žitná a Radiša privítali začiatok SNP spontánne, lebo týmto sa začal boj proti fašizmu, ale i proti domácim klérofašistom. Zo Žitnej v SNP bojovalo so zbraňou v ruke 18 mužov a z Radiše 12 mužov. V škole v Žitnej zasadal počas mesiacov september až október 1944 ORNV, kde bola i prevádzky schopná vysielačka. V hostinci u vdovy Čukanovej bola zriadená pre partizánov obuvnícka dielňa a v dome Ondreja Patru kuchyňa. Žitná aj Radiša boli oslobodené 4. apríla 1944 a nasledujúci deň sa cez ne presunovala vojenská kolóna smerom Kšinná - Trebichava.
V roku 1947 bol zavedený do našich obcí elektrický prúd, čo bolo prvým krokom k zlepšeniu životných podmienok.
Základom názvu obce Radiša je Radis, pravdepodobne podľa pôvodného zakladateľa osady, ktorá vznikla ešte v praslovanských časoch a ktorá už v čase Veľkomoravskej ríše a v čase príchodu Cyrila a Metóda, t.j. v roku 863, už stála.
Obec sa rozprestiera v doline pod Rokošom. Vchod do obce je z juhu i zo severu. Radišský chotár susedí na juhu so Žitnou a na severe so Kšinnou. Z východnej strany obec obklopujú lesy. Celý Radišský chotár zaberá 418 ha 51a. Cez obec tečie potok Radiša. Názvy lesov z východnej strany sú: Smrečina, Záhumenské, Húšťavka, Hôrka a Slávcové, na západnej strane sú: Brusné, Klíny, Hucmanová, Bašková, Kšinský vŕštek, Michale vŕštek, Bánovský vrch, Rataje, Zlatné, Smokliny a Látočné. Darí sa tu zemiakom, kukurici, zelenine a všetkým druhom obilia. Podnebie je prevažne vnútrozemské.
Názov obce Radiša sa po prvý krát spomína písomne v roku 1295, kedy má už obec názov RADIS, zmocnil sa jej známy velmož, pán Váhu a Tatier – Matúš Čák Trenčiansky. Od tohto roku sa aj obec oficiálne spomína v historických dokumentoch. Matúš Čák vlastnil dedinu Radišu až do svojej smrti v roku 1321. V rokoch 1321 – 1389 sa stali majiteľmi Radiše uhorskí králi Karol Róbert a potom jeho syn Ľudovít Veľký z rodu Anjou. A nasledovalo ešte množstvo iných. V roku 1481 zapísali názov dediny v archíve nitrianskej kapituly ako „Possesio Radysna“, čiže majetok Radysna.
Začiatkom 16. storočia začali od juhu do Uhorska prenikať Turci. Predpokladá sa, že po dobytí Bánoviec prenikli až do oblasti Uhrovského hradu, ale ten sa im nepodarilo dobyť, lebo bol dobre opevnený. Po vyhnaní Turkov z Uhorska a po roku 1785. keď Jozef II. zrušil poddanstvo, mal sa zlepšiť život poddaných, ale iba teoreticky, pretože poddaní stále neboli slobodní. V 18. storočí sa začal rozmáhať chov oviec, z ktorého mali obyvatelia mnohoraký úžitok. Mäso a mlieko tvorilo živobytie, vlna na odievanie a koža na obúvanie. Neskôr začali pestovať konope, z ktorého si obyvatelia vyrábali plátno. Život v obci riadili bírovia – richtári – starostovia.
V roku 1907 sa začal stavať v Radiši, na mieste bývalého cintorína, obvodný notársky úrad pre obce: Radiša, Žitná, Kšinná, Závada, Omastiná a Uhrovské Podhradie. Prvým notárom bol Imrich Buday, ktorý podporu, ktorú mali dostávať príbuzní tých, čo boli na fronte, si nechával pre seba. Po skončení vojny, keď sa vojaci začali vracať z frontu, bol nútený zobrať nohy na plecia.
Pred I. sv. vojnou boli v Radiši dva obchody s miešaným tovarom, jeden hostinec, jeden mlyn, jeden tesár. Všetko to boli živnostníci. V Radiši bola taktiež zvonica, v ktorej bol umiestnený zvon z roku 1810.
V rokoch 1925-27 dal gróf Zay vybudovať z Bánoviec do Kšinnej úzkokoľajnú železnicu, ktorá prechádzala i cez Radišu, popri potoku Radiša. Slúžila na odvoz dreva z vtedajších grófskych lesov. Táto železnica sa veľmi dobre osvedčila a bola v prevádzke do roku 1940.
Ešte z čias Rakúsko-Uhorska boli ustanovení noční strážnici, ktorí strážili dedinu v noci a na rohu odtrúbil každú hodinu. Po odtrúbení zaspieval: „Uderila ...“. Ráno o tretej zazvonil na zvone a služba sa skončila. Nočný strážnik bol aj obecným sluhom a bubeníkom. Bol platený z obecnej pokladne.
V auguste roku 1936 bol v obci Radiša založený hasičský zbor, ktorý mal 19 členov. Tento novozaložený požiarny zbor dostal ihneď i ručnú striekačku, ktorá slúžila v obci svojmu cieľu až do roku 1947, kedy ju nahradila motorová striekačka.
